Čo by mal vedieť diabetik-začiatočník

Odhaduje sa, že každé dve minúty v Európe umiera jeden človek práve na následky zle liečeného diabetu. Diabetes ničí cievy, obličky, zapríčiňuje invaliditu, amputácie nôh a slepotu až vtedy, keď diabetik svoju diagnózu ignoruje, keď stabilizácii hladiny cukru v krvi nevenuje takú pozornosť, akú si vyžaduje. Cieľom liečby je priblížiť sa k normálnym hladinám glykémie. Pacient s dobrými glykémiami má šancu dožiť sa bez zdravotných komplikácií takého istého veku ako ľudia, ktorí cukrovku nemajú.

Na Slovensku má diabetes diagnostikovaný viac ako 370 000 ľudí a odhaduje sa ďalších 100 000, ktorí majú tzv. prediabetický rizikový syndróm. Títo ľudia o svojom ochorení netušia, o to viac sú ohrození neskoršími následkami. Ľudom, ktorým práve diagnostikovali diabetes, môže cukrovka spočiatku pripadať ako nebezpečné ochorenie so zlou prognózou, s mnohými komplikáciami a rizikami a ochorením, ktoré kladie vysoké nároky na disciplínu a zmenu životného štýlu. Treba sa naučiť princípy stravovania. Diabetik by už pri pohľade na jedlo na tanieri mal vedieť, či ide o vhodnú skladbu a množstvo potravín. Mal by prestať fajčiť, obmedziť alkohol, mal by sa primerane hýbať. Na glykémie vplýva veľa faktorov, ako stres, virózy, oslavy či cestovanie. Spočiatku, krátko po stanovení diagnózy, sa diabetici zhrozia, zdá sa im, že odteraz by nemali robiť nič iné, len sa venovať diabetu.

Diagnóza – diabetes podrobnejšie

Diabetes mellitus alebo cukrovka je porucha, pri ktorej telo nedokáže dobre hospodáriť s glukózou. Glukóza je chemicky jednoduchý cukor, obsahuje ho najmä ovocie, preto sa mu hovorí aj hroznový cukor. Glukóza je však tiež najdôležitejší a nenahraditeľný zdroj energie pre všetky bunky ľudského tela. Bunky dokážu glukózu rozkladať a získavať z nej energiu. Tá je nutná pre fungovanie všetkých orgánov a pre každú prácu svalov. Krv privádza glukózu do všetkých častí tela. U zdravého človeka je množstvo glukózy v krvi stále, primerané potrebe buniek, ktoré si glukózu z krvi odoberajú.

Glukóza sa v pečeni iba neskladuje, ale tam aj vzniká novotvorbou z iných typov živín, najmä z aminokyselín a mastných kyselín. Vďaka súhre vstrebávania, ukladania do zásob a spätného uvoľňovania glukózy zo zásob do krvi zabezpečuje, že glykémia je stála a bunky môžu glukózu z krvi odoberať a chemicky ju spaľovať, kedykoľvek potrebujú energiu. Toto dokonalé hospodárenie s glukózou riadi niekoľko hormónov. Tvoria sa v špeciálnych bunkách, ktoré dokážu vyhodnotiť glykémiu. Keď stúpa, hormóny riadia hospodárenie tak, že sa glukóza ukladá do zásob. Keď glykémia klesá, hormóny dávajú pokyn na jej uvoľňovanie späť do krvi. Hospodárenie s glukózou riadi najmä hormón nazývaný inzulín. Tvorí sa v beta-bunkách, ktoré sú roztrúsené v zhlukoch nazývaných Langerhansove ostrovčeky v pankrease.

Inzulín sa v tele tvorí ustavične a plní dve funkcie. Ako prvé dáva pokyn k ukladaniu glukózy do zásob v pečeni. Najviac inzulínu sa teda tvorí v čase, keď glukóza stúpa a je treba ju uložiť a znížiť. Druhou funkciou inzulínu je „odomykanie“  všetkých buniek v tele pre vstup glukózy. Opačnú funkciu majú dva hormóny, ktoré dávajú pokyn k uvoľneniu glukózy zo zásob späť do krvi. Glukagón je hormón, ktorý sa tvorí v alfa bunkách v pankrease, hneď vedľa buniek vyrábajúcich inzulín. Adrenalín sa tvorí v nadobličkách, drobných žľazách umiestnených na horných okrajoch oboch obličiek. Súhra týchto troch hormónov zaisťuje v tele účinné hospodárenie s glukózou. Ako sme už spomenuli, pri diabete toto hospodárenie nefunguje.

Dva najdôležitejšie typy diabetu

Diabetes mellitus 1. typu (DM1) vzniká preto, že beta-bunky v Langerhansových ostrovčekoch v pankrease prestávajú vyrábať inzulín. Glukóza sa neukladá do zásob a koluje vo veľkom množstve v krvi, glykémia je vysoká a stúpa, aj keď človek neje. Bunky nemôžu glukózu z krvi využívať, rozkladať ju a získavať z nej energiu, chýba im k tomu inzulín, ktorý by ich pre glukózu „otvoril“. Jediným liečením, ktoré môže odvrátiť tento hrozivý stav, je celoživotné podávanie inzulínu. Tento typ diabetu je najčastejší u detí a mladých dospelých. Ide o autoimunitné ochorenie, poznávacím znamením je vysoká hladina protilátok proti beta-bunkám. Vznik diabetu 1. typu nesúvisí s tým, či je človek obézny alebo štíhly, ani s prísunom cukru v strave.

Diabetes mellitus 2. typu (DM2) sa vyznačuje 2 problémami, a to je relatívny nedostatok inzulínu a nedostatočný účinok inzulínu. Vlohy k tomuto ochoreniu sa dedia, ale faktory vedúce k vzniku choroby môže človek sám ovplyvniť.

Ide o tieto faktory:

• nadváha a obezita
• fajčenie
• nedostatok pohybu
• nevhodné zloženie stravy
• neprimerane veľké porcie jedla
• stres
• psychické problémy.

K liečbe DM2 patria tieto opatrenia:

• strava (diétne opatrenia): racionálna, pestrá a vyvážená strava, ktorú treba upraviť podľa vášho veku, typu práce, náplne voľného času, pohybových zvyklostí, ostatných chorôb aj rodinných stereotypov;
• pohybové a režimové opatrenia: vyberajte si pohybové aktivity, ktoré sú vhodné vzhľadom na váš celkový zdravotný stav a zdatnosť. Šport by vás mal baviť, inak pri ňom dlho nevydržíte. Vo všeobecnosti sa diabetikom odporúčajú cvičenia, ktoré zaťažujú veľké svalové skupiny a prevláda v nich vytrvalostná (aeróbna) športová aktivita. Jej časové rozmedzie by mohlo trvať 30 až 60 minút, plus 5 až 10 minút na rozcvičenie. Pohyb zaraďte do programu najmenej 3-krát do týždňa, v ideálnom prípade denne.
• lieky (medikácie, terapie): väčšinou sa odporúča začať s liečbou metmorfínom hneď pri zistení cukrovky 2. typu. Dnes existuje mnoho skupín liekov na diabetes 2. typu, ktoré je možné rôzne kombinovať. Nenahraditeľným variantom liečby sú rôzne druhy inzulínu, ktoré sa aplikujú raz, dvakrát či niekoľkokrát denne.

Množstvo klinických štúdií dokázalo, že intenzívna a dôsledná kontrola hladiny glykémie prináša úspešnejšiu liečbu cukrovky, zlepšenie kvality života diabetikov a podstatné zníženie výskytu komplikácií cukrovky, alebo aspoň spomalenie rozvoja ochorenia. Skúsenosti z diabetologických ambulancií ukazujú, že ak diabetik pozná svoju aktuálnu glykémiu, pomáha mu to dodržiavať diétne opatrenia a zásady životosprávy. Pacient môže aktívne ovplyvňovať svoje glykémie v bežnom živote, ale aj počas „zvláštnych“  situácií, ako sú ochorenia spojené s teplotami či hnačkami, pri hyperglykémii aj hypoglykémii. Vďaka selfmonitoringu sa dokáže prispôsobiť aj výrazným zmenám denného režimu, ako sú cestovanie, dovolenky, sviatky, vyššia alebo neobvyklá fyzická aktivita. Početnosť a načasovanie kontrol glykémií je individuálne.

Nestačí však svoje hodnoty len zaznamenávať a zhromažďovať. Pacient vybavený glukomerom by mal vedieť tieto dáta aj správne vyhodnotiť. Ak si nameral vysokú alebo nízku glykémiu, mal by ich vedieť dať do súvisu s tým, či jedol veľa alebo málo, či sa hýbal dostatočne alebo nie, či si má upraviť dávku inzulínu alebo liekov, prípadne si ku glykémii zapísať poznámku a pri najbližšej kontrole ju prediskutovať s diabetológom.

Spolupráca so svojím lekárom

Samozrejme, aby pacient dokázal úspešne robiť selfmonitoring, musí úzko spolupracovať so svojím lekárom. Nutná je kvalitná edukácia aj technická inštruktáž, ktorá sa robí v diabetologických ambulanciách. Pacient musí vedieť, ako pri selfmonitoringu postupovať, a ako s nameranými výsledkami narábať pri jeho bežnom dennom fungovaní. Pravidelné kontrolovanie glykémií pomáha aj diabetológovi, vie na ich základe lepšie rozhodnúť o úpravách liečebného režimu a tzv. „ušiť pacientovi liečbu na mieru“ . Dobré výsledky glykémií motivujú pacienta, aby dodržiaval zásady správneho životného štýlu, a to vedie opäť k dobrým glykémiám. Len menšina pacientov však selfmonitoring zvláda takto predpisovo. Dôvodom nie je len neochota a neznalosť pacientov, ale aj nepohodlie pri odbere vzorky krvi a manipulácii s glukomerom. Výrobcovia sa dnes už snažia dosiahnuť nielen čo najvyššiu presnosť merania, ale aj čo najvyšší komfort pacienta. Diabetici majú k dispozícii mnoho kvalitných glukomerov, každý so špecifickými testovacími prúžkami.

Aj selfmonitoring má svoje limity. Pacient si napríklad kontroluje glykémiu v rovnakých denných dobách, no práve kvôli tomu mu môžu uniknúť problematické časové úseky. Selfmonitoring sa nedá robiť v niektorých typoch zamestnaní, počas športovania, ani v spánku. Metóda samokontroly nie je vhodná ani pre nespolupracujúcich pacientov, starých ľudí, ani pre ľudí s duševnými ochoreniami a mentálnym postihnutím.

Lekári sa veľmi často stretávajú v ambulanciách aj s prikrášľovaním výsledkov selfmonitoringu. Pacienti si napríklad odmerajú hladiny glukózy tesne pred kontrolou, keď predtým krátkodobo dodržiavali diétne a režimové opatrenia. Výsledky selfmonitoringu potom nesedia s hodnotami glykovaného hemoglobínu. Tie odhalia vysoké glykémie v sledovanom období, hoci aktuálna hladina cukru je v poriadku. Našťastie takýchto nezodpovedných pacientov je menšina.

Autor: redakcia DiaClub Dr. Max